Skočiť na hlavný obsah

S nami ste vždy o krok vpred

Rezolútny postoj Ústavného súdu k prevodom poľnohospodárskej pôdy

11 March 2019

Dňa 11.02.2019 bol v Zbierke zákonov vyhlásený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (spisová značka PL. ÚS 20/2014 zo dňa 14.11.2018) o nesúlade určitých ustanovení zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku s Ústavou Slovenskej republiky

Nálezom sa zároveň zavŕšilo štvorročné obdobie právnej neistoty a rozporov vo vzťahu k nadobúdaniu poľnohospodárskej pôdy na území Slovenskej republiky. Vyhlásením v Zbierke zákonov sa nález stal záväzným, pričom jeho dodržiavanie sa stalo právne vynútiteľným voči všetkým subjektom.

Predmetný zákon o nadobúdaní poľnohospodárskej pôdy bol od momentu jeho schválenia Národnou radou Slovenskej republiky sprevádzaný búrlivými polemikami o možnom rozpore jeho vybraných častí s primárnou vnútroštátnou legislatívou, ako aj s európskou legislatívou. 

Necelý mesiac po jeho účinnosti podala skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky návrh Ústavnému súdu na posúdenie súladu § 4 až 6 tohto zákona s Ústavou Slovenskej republiky. Ich argumenty spočívali predovšetkým v tom, že schválené znenie zákona bolo: (i) v rozpore s ústavnými požiadavkami ohľadne obmedzovania základných práv a slobôd; (ii) v nesúlade s právami garantovanými v Ústave Slovenskej republiky (napríklad práva vlastniť majetok) a napokon (iii) v rozpore s princípmi právneho štátu. Z dôvodu striktnej formulácie zákona, ktorá bola obdobná právnym predpisom ďalších členských štátov Európskej únie, bola naň sústredená aj pozornosť Európskej komisie.

Dňa 26.03.2015 Európska komisia oficiálne požiadala štyri členské štáty (medzi nimi aj Slovenskú republiku), aby predložili vyjadrenia k svojim vnútroštátnym právnym predpisom, upravujúcim nadobúdanie poľnohospodárskej pôdy.[1] Európska komisia sa totiž domnievala, že takéto vnútroštátne právne predpisy obsahujú obmedzenia, ktoré môžu ponechávať priestor na diskriminačné zaobchádzanie s investormi z iných členských štátov

Medzi obmedzenia podľa Európskej komisie patrili predovšetkým: (i) podmienka trvalého pobytu v danej krajine; (ii) obmedzenia týkajúce sa osôb bez miestneho bydliska alebo bez predchádzajúcich miestnych podnikateľských aktivít; (iii) rôzne obmedzenia týkajúce sa osôb bez odborných znalostí; (iv) obmedzenia pri postúpení využívania pôdy vrátane obmedzení týkajúcich sa právnických osôb a podobne. 

Riešenie na európskej úrovni však zastalo na mŕtvom bode a možno len hádať dôvody, prečo tomu tak bolo. Pravdepodobne je za tým vnútroštátna legislatíva zvyšných troch členských štátov, upravujúca nadobúdanie poľnohospodárskej pôdy ešte prísnejšie, než tá slovenská, a hlbšie posudzovanie tejto legislatívy by rozpútalo silný odpor týchto štátov. Len pre zaujímavosť, maďarský zákon o prevode poľnohospodárskej a lesnej pôdy[2] plošne zakazuje (s nepodstatnými výnimkami) nadobúdať vlastnícke právo k pôde akejkoľvek zahraničnej (fyzickej i právnickej) osobe alebo organizácii. 

Tlak Európskej komisie, sprevádzaný aj snahami poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o zrušenie časti nášho zákona o nadobúdaní poľnohospodárskej pôdy[3] nepochybne prispeli k tomu, že Ústavný súd rozhodol o nesúlade spomínaných ustanovení zákona s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd a Európska komisia súbežne riešili totožné otázky, avšak výsledok, ku ktorému dospel Ústavný súd, prekvapil každého.

Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že štát výrazným spôsobom zasahoval do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb, a to najmä nadmerným administratívnym zaťažovaním predávajúceho a nadobúdateľa a s tým súvisiacim sťažovaním prevodov pozemkov. Vykonaným testom proporcionality vyplynulo, že tieto zásahy neboli úmerné ochrane verejného záujmu.[4] Vzhľadom na uvedené Ústavný súd konštatoval, že takéto ustanovenia obmedzovali v ústavnoprávnom zmysle základné právo vlastníka pôdy na dispozíciu s ním, a teda Ústavou garantované práva vlastníkov dotknutých posudzovanou právnou úpravou boli nadmerne obmedzované. 

V praxi nález znamená, že vlastník pozemku v extraviláne obce o výmere viac ako 2000 m2 už viac nebude nútený predať svoj pozemok prostredníctvom ponukového konania. Predávajúci a potenciálny kupujúci sa tým zároveň oslobodzujú od byrokracie, spočívajúcej v povinnom zverejnení ponuky na úradnej tabuli obce, získaní potvrdení o splnení podmienok nadobúdania a potrebných pre vydanie osvedčení a podobne. Je zrejmé, že uvedené dopomôže plynulejšiemu, rýchlejšiemu a prehľadnejšiemu predaju poľnohospodárskych pozemkov.

Napriek výrazným indíciám o možnom konflikte zákona s Ústavou, prípadne primárnym právom Európskej únie, ktoré boli známe už v čase podania návrhu na Ústavný súd, nebol zákonodarca schopný (či možno ochotný) vzniknutú situáciu riešiť. V máji 2017 bola síce Národnej rade Slovenskej republiky predložená novela sporného zákona,[5] no táto pre neochotu koalície neprešla. 

Dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov sa tak predmetné ustanovenia zákona stali neúčinné. Vo vzťahu k jednotlivým kategóriám subjektov to bude znamenať, že:

  • predávajúci viac nebude povinný (i) podávať žiadosti o zverejnenie ponuky na prevod poľnohospodárskeho pozemku do špeciálneho registra Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky; (ii) podávať žiadosti o zverejnenie ponuky na prevod poľnohospodárskeho pozemku obci; (iii) prijať informáciu od nadobúdateľa a zároveň ho evidovať v uvedenom registri;
  • nadobúdateľ nebude povinný (i) zaznamenať svoj záujem o nadobudnutie vlastníctva v registri; (ii) písomne informovať o svojom záujme predávajúceho v lehotách ustanovených zákonom; (iii) podať žiadosť o overenie podmienok na nadobúdanie vlastníctva spolu s prílohami obci za účelom získania osvedčenia.

​​​​​​​Napokon aj obec už viac nebude povinná:[6]

  • prijímať žiadosti o zverejnenie ponuky na prevod poľnohospodárskeho pozemku;
  • zverejňovať tieto ponuky na úradnej tabuli obce;
  • vydávať potvrdenia o: 
  1. zverejnení na úradnej tabuli obce;
  2. podnikaní v poľnohospodárskej výrobe v trvaní najmenej 3 rokov pred uzavretím zmluvy o prevode;
  3. tom, že nadobúdateľ je daňovníkom dane z poľnohospodárskeho pozemku v obci;
  4. pomere blízkej osoby alebo príbuzného medzi vlastníkom a nadobúdateľom pozemku;
  5. trvalom pobyte alebo sídle v obci v trvaní najmenej 10 rokov.

 

[1] Dostupné na: http://europa.eu/rapid/press-release_IP-15-4673_sk.htm

[2] 2013-évi CXXII. törvény a mező- és erdőgazdasági földek forgalmáról

[3] Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Petra OSUSKÉHO, Ondreja DOSTÁLA, Alojza BARÁNIKA a Milana LAURENČÍKA na vydanie zákona, ktorým sa zrušuje zákon č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; parlamentná tlač 281

[4] Viď ods. 4 Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, spisová značka PL. ÚS 20/2014 zo 14. novembra 2018

[5] Konkrétne išlo o spisový materiál č. LP/2017/429

[6] Dostupné na: https://www.lukovistia.sk/data/File/2018/ZMOS.pdf

Komentár partnera

Záverom si dovoľujeme oceniť odvahu Ústavného súdu a jeho ústavnokonformný a, veríme, že aj eurokonformný výklad predmetných ustanovení zákona o nadobúdaní poľnohospodárskej pôdy. Otázkou je, ako sa s daným problémom vysporiadajú dotknuté autority zvyšných troch európskych štátov a, v neposlednom rade, aký postoj zaujme Európska komisia. Podľa aktuálnych informácii totiž Európska komisia dosiaľ nepodala žalobu ani voči jednému z týchto štátov. Bude zaujímavé sledovať, či slovenský zákonodarca vyvinie v blízkej budúcnosti iniciatívu na hľadanie principiálnych riešení smerujúcich k skutočnej ochrane poľnohospodárskych pozemkov, a to bez reálneho zásahu do práv a právom chránených záujmov ostatných subjektov.